Snežný muž a maškrtný medveď
Snežný muž Yeti sa často túlal po Vysokých Tatrách. Na jednej prechádzke stretol medveďa.
„Ahoj, kamarát. Dlho som ťa nevidel,“ potešil sa medveď Medo. „Poď so mnou. Pozývam ťa na večeru.“
Yeti súhlasil. Mal hlad a zároveň bol zvedavý, čo dobré mu kamarát ponúkne.
Medo ho viedol do údolia, k ľudským obydliam. Ale kus pred nimi odbočili na lúku. Opatrný medveď ju celú obišiel.
„Vzduch je čistý,“ zahlásil. „Žiadni ľudia, žiadni psi. Môžeme sa pustiť do jedla.“
„Aké jedlo?“ nechápal Yeti. „Veď tu nič nie je. Snáď nechceš zjesť tie drevené krabice, ktoré vidím na lúke?“
„To nie sú obyčajné krabice. To sú včelie úle. Sú plné medu – a to je najväčšia pochúťka na svete.“
„Aha, voláš sa Medo, pretože máš rád med!“ pochopil Yeti.
„Poď už,“ štuchol ho Medo. Musel mať veľký hlad, pretože z papule mu tiekli sliny.
Prišli na lúku. Medveď labou treskol do dreveného úľa, až sa rozletel na kusy. Vyrojil sa z neho asi milión rozzúrených včiel a vrhli sa na nepriateľa. Medo si z ich žihadiel nič nerobil. Jeho hrubý kožuch ho dokonale chránil. Pokojne si sadol na trávu, z rozbitého úľa vytiahol medový plást a pustil sa do hostiny. Občas labou odohnal včelu, ktorá ho chcela bodnúť do ňufáka.
Yeti postával pár krokov od neho a pozeral na trosky úľa. Včely práve prišli o svoj domček. Bolo mu ich ľúto a premýšľal, kde budú bývať.
„Yeti, čo tam stojíš? Poď si dať, medík je výborný,“ ozval sa Medo.
Yeti sa posadil k nemu a vzal si drevený rámik plný chutného medu. Lenže včely objavili ďalšieho nepriateľa. Vykašľali sa na medveďa a vrhli sa na Yetiho, ktorý med sotva stihol ochutnať.
„Au,“ zastonal, keď dostal prvé žihadlo.
„Ááu,“ zaskučal po ďalších bodnutiach.
„Ááu-ááu!“ zareval nahnevane, keď ho jedna včela pichla rovno pod oko.
Medo na neho prekvapene pozrel.
„Čo vrieskaš? Toľko kriku pre pár pichancov.“
„Ty si medveď, máš hrubý kožuch. Ja taký nemám,“ posťažoval sa Yeti a divoko mával rukami, aby zahnal útočiace včely. „Som snežný muž. Rozumieš? Muž – to je skoro ako človek,“ vysvetľoval priateľovi.
„Ááu-ááu-ááu!!! práve ma pichla na ústa!“
„Výborný med,“ nenechal sa rušiť Medo. „Otvoríme si ešte jeden úľ?“
Yeti si predstavil ďalší milión lietajúcich beštií.
„Nie! Prosím ťa, poďme preč. Ale rýchlo! Rýchlo!“ zakričal a rozbehol sa k lesu.
Medveď na neho nechápavo hľadel a pokračoval v hostine. Po chvíli dojedol. Rozhodol sa, že druhý úľ neotvorí, a šiel pohľadať Yetiho.
Našiel ho nehybne ležať pri potoku. Vyzeral hrozne. Spodnú peru mal opuchnutú, pravé oko mu takmer nebolo vidno. Vôbec naň nevidel, preto v behu prehliadol hrubý konár, poriadne si treskol hlavu a na čele sa mu spravila veľká hrča. Telo mal doštípané, príšerne svrbelo. Ruky, vlasy, chlpy – celý bol polepený medom.
„Yeti! Kamarát drahý, žiješ?“ zľakol sa Medo.
„Ži...jem,“ dostal Yeti cez opuchnuté ústa.
„Potrebuješ niečo?“
„Vo...du. Ve...ľa vo...dy.“
Medveď sa zamyslel. Veľa vody? No dobre. Keď veľa, tak veľa. Chytil Yetiho za nohy a odtiahol ho do plytkého potoka. Pod hlavu mu dal kameň, aby sa náhodou neutopil.
„Je ti lepšie?“
Studená voda spôsobila, že včelie štípance boleli menej. Yeti obrátil hlavu nabok, aby mu chladila aj opuchnuté oko a peru.
„Nechaj... ma... tu,“ povedal Medovi. Ten na neho zamyslene pozeral.
„Yeti, mám nápad! Keď zajtra znova pôjdeme na med...“
Len to nie, pomyslel si s hrôzou Yeti, ale nahlas to nevládal povedať.
„Keď pôjdeme na med, oblečieš si medvediu kožušinu. Mám doma v brlohu jednu, ktorú mi kedysi daroval môj starý otec. Ja ju nepoužívam. Mám vlastný kožuch. Ale tebe sa zíde.“
Yeti ležal vo vode celú noc. Ráno mu bolo lepšie, dokonca začal trocha vidieť na pravé oko. Vyliezol z potoka.
„Pozri, čo pre teba mám!“ privítal ho na brehu usmiaty Medo a hrdo mu ukazoval huňatý hnedý kožuch po dedovi.
„Vedel som, že ráno budeš mať hlad, tak som ho bol zobrať. Môžeme ísť na lúku. Včely ti už neublížia!“
Ale Yetiho celú noc trápili výčitky svedomia. Premýšľal, kde budú bývať včely, ktorým zničili domček. Rozhodol sa, že ten hrozný skutok nejako napraví. Na lúku pôjde, ale nie preto, aby rozbil ďalší úľ!
„Ja dnes nemám hlad,“ vyhováral sa.
Medveď bol sklamaný.
„Tak pôjdem sám. Taký dobrý med som dlho nemal.“
Také niečo Yeti nemohol dopustiť.
„Nie, nechoď tam. Môžu tam na teba čakať nahnevaní ľudia,“ odhováral Meda.
„Nech čakajú. Nič nezmôžu, som zákonom chránený.“
„Aj tak mám o teba strach. Čo ak tam nastražili pascu? Pôjdem na prieskum. Ak bude všetko v poriadku, dám ti vedieť.“
Medveď sa zarazil. O pytliakoch už čosi počul, ale na ich pascu ešte nenatrafil. Napokon súhlasil.
„Tak choď. Počkám ťa tu. A pre istotu si obleč kožuch.“
Yeti v medveďom kožuchu odišiel na lúku skontrolovať úbohé včielky. Už z diaľky počul ľudské hlasy. Jeden starší, dva detské.
„To musel byť medveď,“ vysvetľoval starý včelár vnukom. „Ľudia v lese vyzbierajú všetko, na čo natrafia. Nič tam nenechajú.“
„Preto prišiel k nám?“ pýtal sa Tomáško.
„Mal hlad?“ spýtal sa Ivanko súcitne. Bolo mu ľúto hladného zvieraťa.
„Ľudia nosia z lesa plné koše húb, aj keď ich toľko nepotrebujú. Keď medveď v lese nič nenašiel, prišiel sa najesť sem,“ odpovedal mu dedko. „Chlapci, postavte sa ďalej, musím tu spraviť poriadok.“
Deti ustúpili, včelár zapálil dymák a pustil sa do práce. Pozbieral rozbité kusy úľa, z poškodených rámikov jemne striasol včielky, všetko naložil do auta a spolu s deťmi odišli. Vrátili sa o hodinu. Včelár vytiahol z auta nový úľ a postavil ho na miesto toho, ktorý rozbil Medo. Deti sa pozerali. O chvíľku bolo všetko hotové.
„Medveď príde znova?“ spýtal sa Tomáško.
„Ak príde, dostane po ňufáku,“ povedal včelár. „Spravím tu elektrickú ohradu.“
„Bude to bolieť?“
„Nie. Iba ho to vystraší.“
„Ale stále bude mať hlad,“ napadlo Ivankovi. „Môžeme mu nechať trocha medu? Na tomto dreve ho ľahko nájde.“
Starý včelár sa usmial. Chlapcom chcel spraviť radosť. Vytiahol spoza úľov starý hrnček, z auta pohár medu, prelial ho do hrnčeka a postavil na starý peň, pri ktorom stál Ivanko.
„Zajtra prídeme pozrieť, či ho medveď zjedol,“ sľúbil natešeným chlapcom. Sadli do auta a pomaly sa pohli vpred.
Yeti bol rád, že včielky majú nové bývanie, ale trocha ho mrzelo, že jeho kamarát bude bez medu. Vybehol na lúku.
Práve v tej chvíli sa Tomáško z auta obzrel dozadu. Videl Yetiho v medvedej kožušine, ako berie hrnček s medom.
„Dedko! Je tam hladný medveď!“
Dedko mrkol do spätného zrkadla. Naozaj tam videl medveďa. Obrátil auto a vyrazil chrániť včely. Zatrúbil. Medveď sa zľakol a na zadných nohách utekal do lesa.
„Ten medveď bežal štýlovo ako atlét na olympiáde,“ zašomral udivený dedko, znova obrátil auto a zamieril domov.
Yeti pribehol k Medovi.
„Dávaj si pozor, úle ohradia elektrickými drôtmi. Vraj dostaneš po ňufáku,“ povedal kamarátovi a podal mu posledný med.
„Nevadí. Budem chodiť na iné miesto,“ zahundral Medo a hrnček vrátil Yetimu. „Daj si. Včera sa ti veľa neušlo.“
„Ďakujem, kamarát,“ povedal Yeti. „Na tento med naozaj nikdy nezabudnem,“ dodal a keď dojedol, šiel svoje boľavé, včelami dopichané telo schladiť do potoka.
