Liska

Snežný muž a stará líška

Yeti sa chladil v tieni vysokých stromov, keď si všimol ruch na lúke. Svište pobehovali hore-dolu, niečo si vzrušene rozprávali, ukazovali na lúku pod skalami a veľmi sa smiali. Potom boli ticho, ale o chvíľku sa rozosmiali. Znova boli ticho a znova sa smiali. A stále na niečo vytrvalo pozerali.

Yetimu to nedalo. Vstal a šiel za nimi.

„Čaute, svište," pozdravil ich. „Na čom sa zabávate?"

„Nazdar, Yeti," pozdravili aj ony jeho. „Na lúke sa prechádza líška. Sleduj ju, odpadneš od smiechu."

„Kde je? Nevidím ju," povedal Yeti a rozhliadal sa okolo seba.

„Vydrž, o chvíľku vyjde spoza kosodreviny."

A naozaj. Líška sa objavila na lúke. Išla pomaly, hlavu mala sklonenú, ňufák takmer pri zemi. Pomaly postupovala k veľkej skale.

„Teraz to príde. Teraz to príde," tešili sa svište.

Líška išla stále vpred, až hlavou narazila do skaly. Ozvalo sa tlmené BUCH!

„Hahahahaaaa!" smiali sa svište. „Yeti, ona tu takto chodí už dve hodiny a hlavou búcha do stromov a do kameňov. Asi skúša, čo je tvrdšie, hahahahahaaaa..."

„To je divné. Prečo by niečo také skúšala?" zamyslel sa Yeti. „Idem sa s ňou porozprávať."

„Nie, nechoď, pokazíš nám zábavu," prosili ho svište, ale snežný muž už kráčal k nej. Líška ho počula aj zacítila. Zastala, nasávala vzduch.

„Kto je tu?" spýtala sa.

„Som snežný muž Yeti. Neboj sa, so zvieratami som kamarát."

„Už som o tebe počula," povedala líška. „Verím ti, tvoj pach je iný ako ľudský."

„Môj pach? Veď vidíš, že nie som človek."

„Nevidím," odpovedala smutne líška. „Som stará, oslepla som. Vidím už len hustú bielu hmlu," povedala a pozrela nahor, odkiaľ prichádzal cudzí hlas.

Yeti zbadal jej oči. Neboli bystré, ani hnedé, aké mali iné zvieratá. Boli zvláštne, biele, zakalené.

Ona naozaj nič nevidí, uvedomil si.

„Ale to je hrozné," povedal.

„Veru je," prikývla líška. „Neviem, kam idem. Nedokážem si uloviť potravu, ani nájsť vodu. Som hladná a smädná. Nejaký čas som bola pri potoku, ale vyhrabala som len pár dážďoviek. Musela som odtiaľ odísť a hľadať niečo pod zub."

Yetimu bolo líšky ľúto.

„Môžem ti nejako pomôcť?" spýtal sa jej.

„Mne už nikto nepomôže. Nechaj ma tu zomrieť," odpovedala smutná líška.

„To teda nie!" vykríkol Yeti. „Nohy ti ešte slúžia. Vidím, že aj zuby máš dobré. Kým som tu, umrieť ťa nenechám!"

„A čo chceš so mnou robiť?"

„Neviem. Ale niečo vymyslím," povedal neisto Yeti, pretože vôbec netušil, ako sa zachraňujú staré líšky. Potom dostal nápad.

„Ako sa voláš?"

„Xena."

„Vieš čo, Xena? Pozývam ťa na obed."

„Dostanem jedného z tých svišťov, čo sa zo mňa smiali?" spýtala sa zlomyseľne líška. Svište to počuli, prestali sa smiať a v okamihu zmizli vo svojich podzemných dierach.

„Nie. To sú moji kamaráti. Vymyslel som niečo lepšie," usmial sa Yeti.

Zdvihol nešťastnú líšku a na pleci ju niesol k turistickému chodníku. Zložil ju do trávy, sám zaliezol do hustého krovia a čakal na ľudí. Mal v pláne poriadne zatriasť konármi a napodobniť medvedie mrmlanie. Bol presvedčený, že vyplašený turista si ho pomýli s medveďom, odhodí batoh a ujde. A v batohu určite nájde niečo na zjedenie.

Nemusel čakať dlho, ľudia sa objavili o chvíľu.

„Tato, tam vidím nejakého psíka," začul Yeti detský hlas.

„To je líška," povedal otec. „Poznám ju podľa chvosta."

„Nechoď za ňou, možno hryzie," bála sa mama o svoju dcéru.

Yeti bol schovaný v kroví, už-už sa chystal napodobniť medveďa, zatriasť konármi a zmocniť sa objemnej batožiny. Ale váhal, pretože najbližšie k nemu bolo malé dievča. Predsa nebude strašiť deti!

„Môžem jej niečo dať?" spýtalo sa dievča rodičov.

„Môžeš, ale opatrne," radila mama a pohľadom skontrolovala divé zviera, ktoré sa vôbec nehýbalo.

„Táto čokoláda je veľmi dobrá, určite jej bude chutiť."

„Ale Dáška, zvieratá čokoládu nemôžu," napomenul ju otec. „Mám tu svoj obed, dáme jej ten."

Otec zložil z chrbta batoh a vylovil z neho konzervu. Otvoril ju a obsah vyklopil na plochý kameň. Dievča ho dlhým konárom prisunulo k líške. Xena zacítila mäso. Vstala, našla ho podľa vône a pustila sa do jedla. Dáška na ňu nadšene pozerala.

„Mama, videla si, ako jej chutilo? Dáme jej ešte niečo?"

„Nedáme!" zasiahol otec, ktorý práve prišiel o obed a chcel niečo nechať aj pre seba. „Ideme ďalej," povedal a vykročil vpred. Mama s Dáškou sa pohli za ním. Prešli okolo Yetiho, ktorý zaliezol hlbšie do krovia, a turisti si ho vôbec nevšimli. Keď boli dostatočne ďaleko, pribehol za líškou.

„Xena! Už viem, ako ťa zachránim!"

„Ako?" spýtala sa Xena nedôverčivo.

„Zoberiem ťa medzi ľudí!" vyhlásil Yeti a čakal, že líška ocení jeho úžasný nápad.

„Nie! Ľudí sa bojím. V osade na mňa pustili psov a strieľali z pušky."

„Určite si im kradla sliepky. Ale títo sú iní, veď ťa nakŕmili."

„No ja neviem..." Úžasný nápad sa líške nepáčil, ale nadšený Yeti pokračoval.

„Privediem ťa na miesto, kde je voda a veľa ľudí. Niekto z nich ťa určite nakŕmi a po vodu si zájdeš sama. Uvidíš, bude ti tam dobre."

Líška krútila hlavou, ale Yeti na nič nedbal. Znova ju schmatol a na pleci odniesol ku Skalnatému plesu. Tam sa museli ukryť za neďaleké stromy a čakať na tmu, pretože okolo plesa chodilo veľmi veľa ľudí. Líška mala strach. Keď bola noc a tma, presunuli sa k vode. Líška sa napila. Potom išli na miesto, ktoré jej Yeti vybral. Bolo celkom blízko bufetu. Aby si slepá líška všetko dobre zapamätala, prešli si cestu niekoľkokrát. Pred svitaním jej dal Yeti posledné rady.

„Ľudí sa nemusíš báť. A keby si sa aj niekoho zľakla, nesmieš ho pohrýzť. Sama za nimi nechoď. Keď ich budeš počuť, vystrč hlavu alebo zamávaj chvostom. Uvidíš, že prídu sami a prinesú ti jedlo."

„Čo ak neprídu?" neverila mu líška.

„Prídu!"

„Čo ak prídu poľovníci so psom?"

„Žiadni poľovníci tu nie sú."

„Nemôžeš tu zostať so mnou?"

Yeti si vzdychol.

„Dobre. Zostanem. Ale iba zajtra. Budem ukrytý vzadu za stromami."

Líška sa trocha upokojila. Ľahla si a čakala na nový deň.

Ráno sa prebudila, keď slnko vychádzalo. Nastražila uši, ale nič zvláštne nepočula. Všade bolo ticho, ale o chvíľku začula ľudskú reč. A ľudí prichádzalo stále viac, hlasy sa približovali. Najradšej by utiekla, ale bola slepá, bežať už nedokázala. Tak zostala ležať a opakovala si Yetiho slová – ľudí sa nemusíš báť. Napokon sa odhodlala zdvihnúť chvost. Nič sa nestalo. Zdvihla ho ešte raz.

„Mama, tam je líška! Poznám ju podľa chvosta," oznámila Dáška mame.

Xena ten hlas spoznala. To je dievča, ktoré mi včera pomohlo! Uľavilo sa jej a zdvihla hlavu.

„Áno, je to ona! Moja kamarátka," kričala nadšená Dáška. „Čo jej môžem dať?"

Dáška nelenila, vyskočila, uchmatla tatovi z malého, plastového tanierika pečenú klobásku a kým sa prekvapený otec spamätal, bola pri líške a hodila jej otcove raňajky. Otcovi sa to nepáčilo, hneval sa. Ale mama ho upokojovala. Pripomínala mu, že sa snaží schudnúť a bez klobásky mu to pôjde rýchlejšie. Lenže otec včera nemal obed, dnes prišiel o raňajky a tak sa mračil ďalej.

Dáška pozerala, ako líška žerie tatovu klobásku. Pribehli ďalšie deti, aj tie niečo priniesli. O chvíľku bola líška obkľúčená skupinkou detí a každé ju chcelo nakŕmiť.

„Čo sa tu deje?“ vyrušil deti silný mužský hlas. Patril Miškovi, strážcovi národného parku.

„Je tu líška,“ oznamovali mu deti. „Už sme sa s ňou skamarátili. Ja si ju zoberiem domov, lebo tu ju nemá kto nakŕmiť! Nie, ja si ju zoberiem!“ prekrikovali sa deti.

„To nemôžete. Kŕmenie zvierat je zakázané,“ napomenul ich dôrazne strážca. „Ani približovať by ste sa k nej nemali. Môže byť chorá.“

Deti prekvapene stíchli. Taká možnosť im vôbec neprišla na rozum.

Strážca sa sklonil nad líškou. Zatlieskal. Líška sa prekvapene mykla, hlavu natočila k miestu, odkiaľ prichádzal nový zvuk. Miško zbadal jej biele oči.

„Deti, tá líška je slepá. Nemôže tu zostať.“

„Slepá? To akože nič nevidí?“ pýtala sa Dáška.

„Vidí, ale iba tmu!“ odpovedal jej chlapec v červenej mikine.

„Nie, keď nevidí nič, tak nemôže vidieť ani tmu!“ tvrdilo dievča s čiernymi vlasmi.

„A čo s ňou spravíte?“ spýtal sa ďalší chlapec. „Dáte ju do zoologickej záhrady?“

„Tam choré zvieratá neberú. Ale pri Liptovskom Mikuláši je farma, žijú tam dobrí ľudia, ktorí pomáhajú zvieratám. Dobre sa o ňu postarajú.“

„Môžeme ju navštíviť?“ pýtali sa deti.

„Môžete. Žije tam veľa zvierat a chodí tam aj veľa detí.“

„Líška, my za tebou prídeme,“ sľúbili deti Xene a pozerali, ako si strážca navlieka hrubé rukavice. Líšku opatrne posunul do klietky a naložil do auta.

„Ahoj, líška,“ mávali jej deti, keď auto odchádzalo.

„Ahoj, Xena,“ zamával jej z diaľky Yeti, ktorý všetko pozorne sledoval. Nevedel, kde je farma, do ktorej smerovala jeho nová kamarátka, ale vedel, že na tatranských strážcov sa dá spoľahnúť.

Xena je v dobrých rukách, pomyslel si, a s pocitom dobre vykonanej práce sa pobral domov.